maco

Len čo sa napapám, som tu ako na koni!

:-)))

o spomienkach premenených na písmenká...

Aj ja mám úžasn= spomienky a svojho otca, zomrel mi pred desiatimi rokmi a doteraz neviem tú stratu zniesť. Spomínam na to, ako som sa s nim chodila o takomto čase sankovať. Dával mi ruky do rukavíc, jeden prst za druhým, lebo som bola také malé nemotorné dievčatko, že som to nedokázala. Vždy si sadol na sánky za mnou a držal ma v objatí. Leteli sme dolu kopcom, smial sa on aj ja. A keď sme sa ,,vykopŕcli" do snehu, tak mi vždy z neho trčali nohy, lebo som bola také malé, denglavé dievčatko. Rýchlo som premrzla. Zobral ma na čaj a dýchal mi na ruky. Také niečo ide s človekom celý život.

súhlasím, človek veľmi rád spomína, keď mu bolo s drahými rodičmi dobre, keď sme sa cítili bezpečne a oni nás zahrňovali láskou. Ako syn som sa od otca veľmi veľa naučil, jemu môžem ďakovať za veľmi veľa a dennodenne si na neho spomeniem a zhováram sa s ním. Mám na neho skutočne pekné spomienky.

už len takto si môžem pohrávať so slovíčkami a vyberám pozorne, lebo sú venované otcovi.

aj mi je smutno, aj sladko. Vždy som cítila pri otcovi bezpečie. Často sa mi o ňom sníva.ˇŽe sedí pri mojej posteli a rozpráva sa so mnou. Vtedy som zas tým malým dievčatko, ktorému zohrieval premrznuté ruky svojim dychom.

omastené slaninkou.

Macík, štvrťhodinku... Potom som nazad

aj môj otec, tak ako väčšina detí vtedy, bol odchovaný na mlieku a mliečnych výrobkoch. Ja som mlieko a všetko z neho zbožňoval, dnes ťažko možno hovoriť o mlieku...:-( ale vôňu tej slaninky som cítil až sem.

ale starší brat. Otec chodieval na týždňovky a bol s nami málo. Chodil domov len na víkend. Ale keď prišiel, stálo to za to.

Bolo to asi v štvrtej triede. Otec kúpil také veľké, so zeleným obalom. Pôvodne chcel čisté, aby som si do nich mohla kresliť. Ale mali len linajkové. A ja som si do nich začala písať svoje prvé čmáranice. Rozprávky, vymýšľance a tak... Ceruzkou. Dodnes ich mám odložené.

keď Vám chcel nahradiť svoju neprítomnosť aspoň intenzívnym venovaním sa cez voľné dni.

a tak... Myslím, že najväčším šťastím každého dieťaťa je, keď ma milujúcich rodičov. A ja som mala. Teda jedného určite.

no to bol taký generál, kým otec bol ten, ktorý to všetko zmierňoval.

na také malé dievčatko, akým som bola. Jej som sa bála.

tú písanku som ponúkol otcovi keď mal osemdesiat rokov a požiadal som ho, aby nám na pamiatku napísal to, čo si pamätá, hoci vtedy bol ešte pracovne aktívny. Písal ju s prestávkami päť rokov a posledný zápis je 2 týždne pred skonom, ten je veľmi pútavý a vždy keď si ho prečítam, tak zvlhnú mi oči.

a ja som ťukala do takého prastarého čierneho stroja, čo mal vysoké klávesnice. Vždy, keď som ťukla, tak sa mi zaboril skoro celý prst.

ma fascinuje práve to, že je písaná rukou a otec tam vkresľoval rôrne obrázky, ako mali zariadenú chalúpku, akú mali zvonicu, kostol, detské hračky nakreslil...

A al rád umenie. Na svoju päťdesiatku dostal jeden veĺký obraz. Sú na ňom štyria pastieri, sedia pod veĺkým košatým stromom uprostred poľa, a fajčia fajky. Visí mi v jedálni nad stolom. Mám ho veľmi rada. Je to krásny obraz, plný teplých farieb, žltá, hnedá. Farby sú nanášané na hrubo. Keď sa ho dotknem, ako keby som cítila otcove drsné, popukané ruky.

ani môj otec nevedel kresliť, sú to len také insitné kresbičky, cení sa snaha a práve preto sú také milé.

Každý predmet vypovedá o tom, komu patril, obrazy zvlášť, majú svoju dušu, svoju atmosféru. O tom by nám mohla Sygon rozprávať...

moj otec bol muzikant, po nom zostalo mnozstvo not, ale rozdali sme ich , nech pomozu tym, ktori ich vedia pouzit...

po roku 1948 mu znárodnili všetok majetok, no nikdy sa nevzdával. Dokázl si vyrobiť nové stroje, a robil stále súkromne, hoci sa to nesmelo. Keď spomínaš, že Tvoj otecko bol muzikant, tak Ti uvediem, že môj otec sa sám naučil hrať podľa nôt a určitý čas hrával aj na bohoslužbách. V päťdesiatych rokoch chodil do Krnova a "obťažoval" majstrov organárov, aby ho zasvätili do stavby tohto krásneho nástroja. Keď sa už cítil zdatný, tak sa pustil do jeho výroby, vyrobil si hrací stôl, píšťaly, klapky..." Milióny " drobných súčiastok zlepoval po večeroch a nociach a celú povalu prerábal na koncertnú miestnosť, kým neprišli tajní, ktorí ho odviedli, začali vypočúvať a zakázali pokračovať v práci. Všetko bolo hotové cca na 70 percent a ostalo to ležať... ako deti sme mali stále problémy. Organ sa nikdy už nedokončil, mnohé otec časom zničil... hrací stôl je tam dotraz. A to všetko bolo z dreva. Keď som napísal, že otec bol húževnatý, tak to aj bola pravda, nepoddával sa...

aj ja chcem zjedntit spomienku: Môj otec mal tiež rád hudbu. Cigánsku. Občas sme chodievali celá rodina, s mamou, otcom a bratom na obed, keď mal sviatok. Dal si pohár červeného a zavolal primáša. Mal rád maďarské čardáše. Ľudovečky...

ovladal niekolko nastrojov a ucil mnoho nadejnych muzikantov, ci uz to bola harmonika, klarinet, saxofon...
doteraz nanho spominaju a ked mala mama pred 5 rokmi 8O, tak jej prisli niektori zahrat, bola to uzasna atmosfera...
mimochodom, ked som bola mlada a chodili ku nam "studenti", bolo to velmi prijemne...

u nas hudba znela stale...mali sme v dedine prvy gramofon, hromadu platni, podchvilou otec skusal s kapelou v pivnici...

ani si nevieš predstaviť, ako úprimne závidím ľuďom, ktorí vedia na niečom hrať. Ja akurát na hrebeni a nervoch... pritom ma naši prihlásili na hudobnú výchovu, no za ten svet som nechcel chodiť...

ocka si mal skutocne zrucneho...moj nemal talent na vyabane, ale hral skvelo...

otec muzikant, ucitel a ja poleno...tak velmi som zavidela vsetkym, co hrali na gitaru, ale z polena nic nevykreses...

Mali sme takú veĺkú hnedu trojdverovú skrini. So žrďou, viseli tam šaty. A dole si otec ukladal papiere, zabalené do fasciklov. Novinárčil v Prahe a my sme netušili, aký poklad tam skrýva a že je to cenné. Často sme vyvádzali. Brat ma vyložil na skriňu a ja som odtiaľ skákala na gauč. Raz sa skriňa rozletela a všetky tie fascikle sa vysypali von. Uložili sme ich nazad, no poprehadzovali sme ich. Vtedy som prvý krát videla svojho mierneho, láskavého otca nahnevaného. Pochopila som, že sú tie papiere preňho veĺmi vzácne. Neskôr si ich odložil inde a spodok v skrini si dostala ja. Začala som ich plniť svojimi papiermi - básničkami. No raz som sa nešťastne zaľúbila a všetky som ih spálila.

tak si zafúkam do ústnej harmoniky, minule som si kúpil drumbľu :-))))))))))))) ale moje dievčatá vedia hrať, tým som to neodpustil.

nenutila som ich do nicoho, skolu si tiez sami vybrali, aby mi neskor nemuseli vycitat...zatial sa zda, ze vyberali dobre...

tú disciplínu skoku zo skrine veľmi dobre poznám, my sme skákali do perín so sestrou, skrine sme mali pevné, veď ich robil otec, tie vydržali...:-)))

ale teraz sa dievčatá tešia, že vedia hrať...

Mama držala mešec pevne v rukách. Preto bol pre mňa sviatok, keď mi otec asi ako osemnásťročnej kúpil prvý krát moju vlastnú skrińu. Na nožičkách, jedny dvere úzke, navrchu obtiahnuté žltým plátnom, z vnútra mali zrkadlo. Bola som na ňu veĺmi pyšná.

Z Tvojich slov cítiť úctu k otcovi. V tomto roku bude tomu 10 rokov čo zomrel aj môj otecko. Viem si predstaviť Tvoje pocity. A je dobré, že si ňom povedal aj nám. Podstatné je spomínať s láskou v srdci. A Ty ju určite máš...

...

spomienky a predmety ktoré vyrobil mi ho neustále pripomínajú. Hovorí sa, že keď básnik zomrie, začína žiť jeho dielo, ja si to takto nejako prispôsobujem na osobu otca. Bol básnikom svojho remesla, ktoré miloval. Od ranného detstva túžil byť stolárom, nepozdávalo sa mu robiť na roličkách, hoci aj tam si svoje odpracoval.

na vzacneho cloveka :)

ďakujem :)

spomínaš básnikov, teda umelcov... v súvislosti s prácou stolárov alebo rezbárov sa tiež hovorí o umení. Veď je to umenie urobiť predmety z dreva, ktoré sa zachovajú aj pre viacero generácií.
A to že sa Tvoj otecko dokázal naučiť hrať aj na hudobných nástrojoch jeho dušu umelca iba potvrdzuje.

ak vám do sna vojde váš otecko, pozdravte ho odo mňa, lebo on by to taám všetkým krásnu určite chcel.

Želám vám všetkým krásnu noc
a teším sa zajtra na vás

Takže to malo byť takto:
ak vám do sna vojde váš otecko, pozdravte ho od môjho, lebo on by to tak chcel.

odkážeme a prajem aj ja Vám pokojnú a dobrú noc.:-))

Je v ňom veľa citu, lásky, úcty... mnohí sa máme čo učiť. Želám Ti pekný deň!

ďakujem, ja som to napísal tak, ako som v danom okamžiku cítil, "učesal to" a pustil na blog.

Prajem aj ja Tebe a všetkým ostatným blogérom skutočne príjemný deň, prežite ho s pocitom užitočnosti a ľudskej spolupatričnosti. Vy, ktorí máte ešte rodičov, nezabúdajte na nich, venujte im úprimnú pozornosť. Veď čas sa stenšuje, až sa nakoniec vytratí. Dnes, v túto chvíľu je skutočná možnosť to urobiť.

Vy, ktorí máte nie práve najlepšie vzťahy s rodičmi, pouvažujte, ako by sa to dalo napraviť, hľadajte každopádne cestu k sebe a nie od seba. Mal som mamičku, ktorú som spomenul aj v komentároch, nie najľahšej povahy. Snažil som sa však svojim správaním neprekročiť únosnú mieru pri rôznych názorových stretoch. Odplatou mi bola jej nesmierna láska, ktorou ma milovala. Mne ostal zase dobrý pocit, že napriek všetkým nedorozumeniam sme to spoločne dotiahli k vzájomnému peknému vzťahu a k porozumeniu. Rodičov máme len raz !

Od úmrtia mamičky uplynulo 11 rokov. Takže obaja rodičia nás opustili tesne za sebou. Mala som ich veľmi rada. A teraz mi tečú slzy pri spomienke na nich. Mohli si ešte požiť aspoň 10, 15 rokov. Neboli až takí starí. A ja, ako ich najmladšia, som sa s tým dlho nemohla zmieriť.

srdcom si napisal...
mam este mamu, ma 85, snazim sa byt s nou co najcastejsie, vianocny cas travi u nas, je ta, ktora zacina modlitbou stedru veceru...patri do mojho zivota, do zivota mojich synov...nechcem mysliet na to, co ak...tesim sa, ze je, ze sme...ze sme si blizki...

veď práve v tom živote sa stávajú veci, ktoré idú mimo nás. My sa nejako tak vedome snažíme vymedzovať priestor našemu konaniu a konaniu a bytiu toho druhého, aj keď podvedome, predpokladáme, že ten a ten si tu ešte požije, no skutočnosť býva iná. Potom nastupujú slovíčka, že keby... keď už niet cesty späť a nemožno lásku prejaviť...

Hanička, Tvoja mamička musí byť milá osôbka, predstavujem si ju ako krehkú, no usmiatu a láskavú pani, ktorá podobne ako Ty, má na perách pre človeka vždy milý úsmev a pekné slovo. Vychutnávajte si vzájomný dar bytia tu na Zemi ešte veľa a veľa rokov.

... vracia totiž spomienky k tomu, čo malo v mojom živote skutočnú hodnotu.

Sú ako kamienky, nech ich zaplaví hociaká prílivova vlna, vždy vo mne zostanú. A tak si vravím, otecko, sú chvíle, kedy by si mal stáť pri mne, tak ako kedysi. A on tu je a ja ho počúvam. Macík, vďaka za tvoju písanku.

hmm, smutnopekné :) dýcha z toho zemitosť, také zvláštne....teplo ako hovoríš

niekedy povyberám z nej nejaké veci, čo si myslím, že by mohli zaujať.

"Závidím " Ti horu, do ktorej si môžeš hocikedy vybehnúť. My tu máme tiež kúsok lužného lesa, som v ňom dennodenne, no hora to nie je. Hora je hora. Pochádzam z hôr...

tak ako to bolo za oných dávnych staroslovanských čias. My ju máme asi päťsto krokov od domu, prejdeš hore svahom a si v nej. Všetko v nej nadobúda iné hodnoty. Prevráti človeka naruby. Ale som rada, že ju mám... Proste som Rozprávkarka zo zakliatej hory. Ťažko je ma tu nájsť.

A lužné lesy poznám, tam som pre zmenu vyrastala ja.

presne tak ako sa spieva v jednej pesničke... hora ma počuje, hora ma počuje, nič nevyžaluje...

Tak sa mi vidí, že kdesi tu žije nejaká tvoja vzdialená medvedia rodina. Toť som si podebatovala s macom Brumkáčom, len som sa zabudla spýtať, či Ti je bratrancom z tretieho kolena. Ale aj tak pre istotu odovzdávam pozdrav.

neviem ktoré oslovenie je Ti najpríjemnejšie, ale musím Ti povedať, že Tvoje úprimné a múdre slová ma nielenže prekvapujú, ale aj obohacujú. Vďaka.

:-)))

prajem Vám pekné nedeľné ráno a užite si, vyzerá, že krásnu slnečnú nedeľu. O chvíľočku vyrazím do prírody, bol by to hriech nevyužiť . Vážim si prácu žien, lebo tie majú povinnosti aj v nedeľu, sádrovačom bruško dobručkým obedom pohladiť. Ešte raz, prajem Vám peknú nedeľu a slniečko aj v srdci.

Uži si to. Nadýchaj sa čerstvého vzduchu aj za mňa... musím prekonať chrípku. Už si našla aj mňa...

Kraaasne spomienky, krasny článok.. Uctil si si svojho otca veľmi pekne...až ma to rozplakalo..:) som presvedčená, že tvoj dole pozerajúci sa otec, je na Teba veľmi hrdý...

ďakujem,

.. otca asi často zarmucujem...

...ako by som...akoby ma sem dnes pritiahla nejaká ...no sila , povedme,..krásne si to napísal... a ja len dodám, že čítaním som si vlastne uvedomila, že zajtra to bude 4 roky a tri meisace, čo môj stolársky horársky ocko , ako si to krásne nazval: .."ľahol si tíško pod svoj kameň"..roky bežia, čas beží, život plynie ďalej, ale spomienky sú tak živé... vždy keď si sadám na drevenú bedničku na topánky, na stoličku na balkóne, na doštičke v kuchyni krájam chlieb, či polievam kvietok na drevenom vyrezávanom stojane a zapaľujem sviečku na jeho spomienku v jeho ručne vyrábanom drevenom svietniku...vždy je so mnou... pretože ony sú my..my sme ich pokračovatelia duše, ich dych, ich oči, ich večný život... ale ten pokračuje ďalej..v našch deťoch... Boli to najlepší otcovia, akých sme si mohli priať:)

áno, tie predmety aj mne pripomínajú mojich predkov. Hneď na písacom stole mám taký sádrový odliatok spiaceho poľovníka, ktorému líštička kradne z nory uloveného zajačika. V dutých častiach mám perá a ceruzky. Hodnotovo možno pár korún, no je to pamiatka ešte na mojich starých rodičov. Pohľadom naň zniká taký duševný spomienkový most.

Veru, bývalo nám tepľúčko s rodičmi... a ďakujem, že si prišla. Nezamykám, nenaučil som sa ešte... a pekne v tichosti, keď je kľud sa môžeme porozprávať... :-)

... ja sa s nimi rozprávam, keď idem okolo..mám ich v rámčeku drevenom na veži.. a keď sa tak dívame navzájom do očí.. no čo ..poviem len, že stále žijú:))
Nezdedila som toho mnoho (krem najhodnotnejšieho a to sú spomienky).. ale starý jeho ďalekohľad je s nami aj tu..na túrach, na výletoch, jeho skladací nožík s ktorým mi odrezával slaninku na lyžovačkách v hlbokých horách...
nezamykaj..dobrý človek a macko sa nemusí ničoho báť:) prajem pekný večer.

jašila, takže ti želám krásne spomienky, ja sa ešte zastavím,
ale musím sa postarať o Sádrovača.

Je holt hladný!

:-)))

ďakujem Vám za návštevu, ja som mal doma tiež návštevu, tak som sa Vám nemohol venovať. Ale vidím, že ste to zvládli aj bez maca. Som rád, že ste sa cítili dobre a niekedy zase opäť dovidenia.

prajem peknú dobrú brum brum noc...nech Ťa blchy v kožuchu neštípu a nech zase nájdeme cestu v lese k sebe:)))

krásne napísané :)

aj po rokoch v spomienkach. Teraz všetko nadobúda hlbší význam, i sklon otcovho písma...

aj ja by som chcela, aby moje deti mali na mňa len takéto...nie trpkosť v srdci, ale teplo a lásku...

zavítali ste k neblogojúcemu macovi ??? Srdečne Vám ďakujem !

Malá prechádzka s otcom za letného rána po lese, keď je človek malý, urobí v človeku veľký zázrak, keď dospeje a zistí, že najkrajšie sú na svete okamžiky a nie veci... mám ich hlboko v srdci

a veru Maco mas pravdu asi by bolo vhodne take nieco zacat pisat nech nieco dolezite zanechame detom.

...autentické písmo, spomienky, ponaučenia, kresby, ale hlavne ten čas, ktorý tomu písaniu venoval, má nadčasový význam, otec nám daroval niečo, čo nezachytia ani moderné nosiče informácií... má to pre nás jednoducho obrovskú hodnotu.