maco

Mám rád hodiny každého typu a značky. Už ako malý chlapec som sa pozeral do brucha každému budíku, tikot ma jednoducho vzrušoval. Aj o chvíľu pondusky odbijú celú.  Jemne rezonujúci zvuk sa rozlieha po celom dome a nájde si každú skulinku, dostane sa všade. Najsladší je pre uši, lebo už toľkokrát ho počuli, rozlieva sa v nich, no nikdy sa ho nevedia nasýtiť. Ak náhodou nie som doma a pondusy padnú, tak je to moja prvá úloha, aby čas nestál. Chýba všetkým členom rodiny.

Predtým odbíjali mojim starkým, potom rodičom a teraz nám, robia nám radosť. Ozubené súkolesia zapadajú dômyselne do seba, výsledkom čoho je podmanivý tikot a odbíjanie. Tikajú aj dnes, kľudne, bez náhlenia, už viac ako storočie stále rovnako, tik - tak, tik - tak... Ten zvuk mám vrytý hlboko v pamäti, poznal by som ho medzi tisíckami hodín... majú svoju "dušu", kus ľudského fortieľu, tepla minulosti predkov.

Pravidelný rytmus odpočítavania ma naučil čas si nesmierne vážiť. Ten rytmus je podobný úderom srdca, takmer s ním splýva. Majú k sebe veľmi blízko. Sama naša existencia je časová. Viem, že veľkú časť z neho darujem svojej práci, časť rodine, koníčkom, odpočinku a časť ako rezerva pre priateľov a neznámych ľudí. Nemám rád slovné spojenie "nemám čas", lebo čas, ktorý by sme mali venovať našim blízkym, ten sa už nikdy nevráti.

Chcem mať dobrý pocit zo správne využitého času.  Nechcem hovoriť, že nemám čas, lebo čas sa stenšuje, až sa úplne vytratí. Počujete to ? tik-tak, tik-tak...