Dnes som si pochodil po vyzdobenom meste, už som sa nenáhlil, vnímal som, nasával atmosféru, skľudňoval sa dostatočne dopredu, kým príde to Najdôležitejšie. Z obchodov zneli podmanivé melódie, ich rytmus ma doslova provokoval k tanečnej vložke, mal som chuť si podskočiť, pobehnúť... s neobyčajnou ľahkosťou som si vykračoval... len tak... kde ma oči viedli, tak bezstarostne... to si nemôžem hocikedy dovoliť.
Vnímal som takmer všetko, čo sa okolo mňa dialo, tešil som sa a cítil som, že teraz žijem, lebo vnímam. K absolútnemu ideálu mi chýbali len lúče slnka. Mrazivý vzduch s jemným vetrom sa zarezával do kože, prinášal vôňu cigánskej zmiešanej s vareným vínom... potešilo ma, že mnohí ľudia tiež len tak beztarostne konzumovali alebo debatovali, odvážne holuby zatúžili po odrobinách stravy, opodiaľ pobehoval malý psík s mašľou, v kombinézke (zjavne prekážajúcej, ale určite hriala) sa tmolil malý človiečik snažiaci sa dobehnúť psíka...
Na inom mieste mesta sa z odchodného centra trúsili ľudia, na okoloidúcich tvárach bolo badať opodstatnenú ustarostenosť, len aby niečo nechýbalo...
Samozrejmé ? Všedné ? Asi áno.
Kde sa vzala, tu sa vzala, asi z toho centra sa oproti mne blížila trojica mladých ľudí, dve slečny a jeden mládenec, jedno dievča sedelo v invalidnom vozíčku . Tá slečna na vozíčku bola ozaj pekná, a predstavte si, ona sa naširoko usmievala. V tom momente som "spokornatel", ten jej úsmev ma "zaskočil", totálne "odzbrojil". Bleskovo usporiadavam hodnoty, vzletnosť a euforická nadnesenosť je zo mňa okamžite preč a opätovne chápem, že chodiť, behať, nebodaj skákať, nie je pre každého až také samozrejmé, bežné, všedné... Pretože som nemal nikde namierené, zastavil som sa a premýšľal, akoby som niečo hľadal. Ten pocit treba precítiť okamžite, kým nevyprchá a "pozhovárať "sa s ním.
Viem, a stále sa uisťujem, že chvíľa všednosti je nedocenená... vlastne ani nie je, všedné dni ani neexistujú...
Prajem si, aby sme boli spolupatriční s ľudmi rôznych osudov vždy, keď je to potrebné, a nie len v čase vianočnom.
Prepáčte, že o všednosti v nevšednom čase, a nevšedným spôsobom, ale...
Všetkým prajem pokojné prípravy na Vianoce, ozaj všetkým...
Komentáre
Veľmi pekný predvianočný článoček Maco
Maco?
Hanka,
Mňa práve dojala tá skutočnosť, že tá slečna bola veselá napriek svojmu "postihnutiu" a my "zdraví " si často neuvedomujeme, aký máme dajme tomu úžasný dar, že vieme chodiť... a berieme to ako samozrejmosť a nevieme sa z toho tešiť. Koľkokrát plačeme nad banálnosťami. Preto aj ten názov " O všednosti".
Zaujímalo by ma, čo by povedala na tému "chôdza" tá slečna ?
Hanka, ešte som nezistil kde bývaš, som na blogu mladý.
Macik,
Byvam v Trencine:))
Viem, ako si to myslel, mne sa pacilo aj to jasenie, ze jej vlastne v tom momente ani nozky nechybali, ale viem podla kamaratky, kolko obmedzeni v zivote ma, co vsetko nemoze a my ano, hoci niekedy sa nam nechce ...
Hanka,
Práve ten pohyb neskutočne mám rád a už sa teším, že bude voľno a bude čas na pohybové aktivity
:))
maco
Boli sme s manželovm tiež v nákupnom stredisku a pri odchode sme stretli partiu chalanov a jeden z nich na vozíčku..Bol to krásny človek...mladý, usmiaty a veselý, smial sa s priateľmi a nadôvažok bol aj pekný...Stretli sa nám pohľady, kedže sa vždy na týchto ľudí usmejem... a riekla som manželovi: teraz vidíš čo je šťastie! Mať dve zdravé ruky, nohy, telo, zmysly..vnemy...pohodlie a bezstarostnosť. načo nakupovať, veď všetko máme!!
Prišli sme domov a robíme si pohodičku...takú pred predvianočnú..ale u nás je to aj vo všedný deň. Sme predsa šťastní zdraví ľudia...
prajem Ti krásne sviatky so všetkým, čo si praješ:))
Viki,
maco
macko..
Viki,
Maco :-)))
Martha,
Ďakujem za link.
Maco