maco

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

O plamienku

Nečakajte žiaden požiar...

                                           

Mnohí iste vedia aj prostredníctvom médií, že v jednom bratislavskom obchodnom centre pri letisku sa v piatok na pravé poludnie začala charitatívna akcia 7 dní a 7 nocí na bežiacom páse. Ultramaratónec Jozef Rajchl sa pokúša o prekonanie Guinnessovho rekordu, beh je zároveň podporou pre charitatívnu neziskovú organizáciu Detský hospic Plamienok.

Úmyslom nie je robiť niekomu reklamu. Benefit z tejto akcie nebude ohromujúci, nejde totiž ani o súťaž krásy, či zápas futbalových, hokejových alebo hudobných hviezd. Bude skôr symbolický. Je však vyjadrením vrúcnej vďaky všetkým ľuďom, ktorí akýmkoľvek spôsobom podporia túto akciu, aby Plamienok mohol horieť a mohol aspoň pomôcť, keď už nemôže zachrániť. Pomáha rodinám, aby mohli so svojimi životnými pokladmi prežiť zostávajúce chvíle života čo najkvalitnejšie. Ĺuďom, ktorí ten poklad stratili, pomáha prekonávať najťažšie okamihy života.

Oheň plamienka je malý, treba ho chrániť dlaňami. Stáva sa, že zhasne. Nezhasnú však srdcia, ktoré pomohol zapáliť. Teší ma, že plamienky v mnohých ľuďoch horia a horí aj Plamienok. Ak máte chuť, môžete sa v "spomínanom" centre pristaviť. Na druhom bežiacom páse sa môžete zapáliť. Nebojte sa, nemusíte byť žiaden bežecký talent, ani mať ideálnu postavu. Rýchlosť pásu sa dá nastaviť od veľmi pomalého kroku až po šprint a dá sa neustále meniť, spomaľovať, zrýchľovať, verte mi, že sa aspoň trošku zahrejete. Môžete tak urobiť do 18. januára do 12.00 hodiny.

Prišli aj deti, veľa detí. Bolo vidieť, že ich teší, že za každý svoj kilometer ubehnutý na páse dostanú nevyliečiteľne choré deti 30,- Sk. Podporili tým Detský hospic Plamienok, pochodeň má nasledovníkov...

Keď už na tom páse budete a budete kráčať či bežať, môžete len tak z dlhej chvíle porozmýšľať nad výrokom z webovej stráky Plamienka, že:  "Milovať vždy znamená riskovať stratu."

 

 

 

 


Drobné čriepky | stály odkaz

Komentáre

  1. a zase slzy..a slzy..a slzy..
    Milovať vždycky znamená stratu...nič dotýkajúcejšie som za posledné dni nepočula..nečítala..nič..
    publikované: 13.01.2008 08:38:05 | autor: MissEllie (e-mail, web, autorizovaný)
  2. Ellie,
    platí všeobecne, no pritom veľmi pravdivo...
    publikované: 13.01.2008 08:44:27 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  3. asi tak..ale..čo s tym?..nemilovat?..
    publikované: 13.01.2008 08:56:42 | autor: MissEllie (e-mail, web, autorizovaný)
  4. Určite nie,
    ľudia by prestali byť ľuďmi...a je to pritom také krásne, no zároveň zraňujúce ako je to uvedené v tej jednoduchej myšlienočke...
    publikované: 13.01.2008 09:03:03 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  5. ludia by prestali byť ludmi..a tak sa nadalej nechaju trápiť..a trápia inych..
    sakra..bludny kruh je ten život..
    publikované: 13.01.2008 09:19:36 | autor: MissEllie (e-mail, web, autorizovaný)
  6. Fajn článoček...
    o nezvratnosti osudu a o ľudskej spolupatričnosti...
    publikované: 13.01.2008 09:27:40 | autor: zelenarusalka (e-mail, web, autorizovaný)
  7. Ellie,
    len nepovedz, nechceš milovať a byť milovaná... že končíš s týmto citom...
    publikované: 13.01.2008 09:32:49 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  8. maco..to nie..to určite nie..
    ale..kolko bolesti zo strát ešte unesiem?..
    publikované: 13.01.2008 10:34:17 | autor: MissEllie (e-mail, web, autorizovaný)
  9. Ellie,
    asi podobne ako každá žena, myslím, že polovica vesmíru spočíva na jej pleciach. Kto drží tú druhú ? Neviem...
    publikované: 13.01.2008 11:14:31 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  10. Straty nás sprevádzajú celý život...
    bez ohľadu na to, či sa nám podarí nájsť a splynúť s druhou polovicou svojho srdca či stretnúť nejaké partnerské lásky, taká tá "obyčajná" ľudská láska k blízkym, priateľom a ľuďom, ktorí pre nás niečo znamenajú sa nevyhýba snáď nikomu. V dôsledku toho sme nútení každú chvíľu bojovať so stratami a siahať niekam do hĺbkok vlastných síl, hoci sa nám zdá, že tentoraz už to naozaj nedokážeme.

    Maco, pekne napísaný príspevok, nielenže chytí za srdiečko už pri čítaní, ale prinútil ma zamyslieť sa i nad ďalšími súvisiacimi skutočnosťami...
    publikované: 13.01.2008 11:16:22 | autor: reflexia (e-mail, web, autorizovaný)
  11. Áno, Rea,
    život vo svojej podstate je veľmi jednoduchý, no žijeme ho veľmi zložito, spletité sú naše vzťahy, reakcie, vyvodzovanie dôsledkov... V dôsledku rôznych okolností sa dostávame sa do úžasného bludiska, z ktorého by sme sa mali sami, alebo za pomoci odborníkov vedieť bez väčších stráť dostať von.
    publikované: 13.01.2008 11:38:27 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  12. Ja to mam zo svojej chalupky pod horou síce ďaleko...
    ale ako keby som bola tam. Macko, vďaka za članoček o Plamienku, a ak budeš mať trochu voľnej chvíle, môžeš sa postaviť na ten bežiaci pás miesto mňa. Alebo ja si tu kdesi pohľadám podobný a pobežím na ňom zopár ,,plamienkárskych" kilometrov.
    publikované: 13.01.2008 12:23:41 | autor: rozpravkarka (e-mail, web, neautorizovaný)
  13. Zuzka,
    vo veciach pohybu si rád nachádzam čas. Trošku to posilní telo a osvieži dušu.
    publikované: 13.01.2008 12:37:18 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  14. Macik, pridavam sa k rozpravkarke,
    nemam to "za rohom" tak ta velmi prosim, ako kapitanka, zabehni za mna aspon kilometrik, prosim...nemusis v cervenych trenirkach ani s paskou na rukave...
    Mas pravdu, taketo akcie, ktore maju hlboky zmysel, su len na okraji a sutaze miss, models a podobne, bez ktorych sa da zit, su zavalene mozstvom sponzorov a tym aj financii, ktore by tak velmi pomohli inym.
    Ale u ludi to tak proste chodi ...
    publikované: 13.01.2008 12:39:41 | autor: hanka (e-mail, web, neautorizovaný)
  15. Nuž, ja si idem hľadať nejaký ten bežiaci pás...
    cez tie moje tri doliny a tri hory, tri rieky a tri potoky... A ak tam niekde uvidím bežať maca v červených trenírkach, aspoň budem vedieť, ktorým smerom ísť.

    Tu na severe by sme tiež potrebovali nejakú podobnú akciu. Neviete o niečom?
    publikované: 13.01.2008 12:46:29 | autor: rozprvakarka (e-mail, web, neautorizovaný)
  16. maco :)
    plamienok stačí a aj posledná veta je veľmi zaujímavá, hodná premášľania, ako rea naznačila...už aj tento tvoj článoček ho zapaľuje...ten plamienok a rovnako som príliš ďaleko :(
    keby sme o svoju lásku nemali strach, asi by sme si v istej chvíli ani neuvedomili jej vzácnosť, nevnímali ju ako dar, ktorý nie je (vraj) taký samozrejmý :) ...
    no verím, že láska sa môže týkať všetkých ľudí na zemi...aj tých, ktorí v ňu neveria...

    pekný dník prajem
    publikované: 13.01.2008 12:48:45 | autor: dionea (e-mail, web, autorizovaný)
  17. Rozprávarka
    možno by si o dohasínajúcom ohni takého plamienka mohla napísať rozprávku...
    publikované: 13.01.2008 12:48:58 | autor: zelenarusalka (e-mail, web, autorizovaný)
  18. Hanka,
    rozosmiala si ma. Vieš prečo ? Ani som si to neuvedomil, ja som mal fakt červené trenky. :-)) Ten kilometrík určite ešte pridám, nezabudnem, kapitánka.

    O tej druhej otázke radšej pomlčím, aj keď do nej trošku vidím...:-((
    Česť, ktorí pomôžu !
    publikované: 13.01.2008 12:52:53 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  19. Macík, Diuška má pravdu.
    Veď s láskou je to tak isto, ako s tým plamienkom. Najprv musíš škrtnúť zápaľkou, potom priložiť horiacu zápalku ku knôtu (srdcu). No najdôležitejšie je strážiť, aby nevyhaslo. A keď dôjde vosk jednej sviece, ma´t hneď prichystanú druhú. A čo sa týka tých, čo neveria v dobro a lásku - to je, ako keď slepý povie, že plameň neexistuje, lebo ho nevidí. A paradoxne na tom je to, že ho pritom cíti.

    Veľmi by som si želala, aby tých Plamienkov dnes horelo veľa. Tak rozmýšľam aj nad inou alternatívou. Keď plamienok, tak plamienok. Idem zapáliť sviečku.
    publikované: 13.01.2008 13:00:42 | autor: rozpravkarka (e-mail, web, neautorizovaný)
  20. si nas hrdina:)
    odbehas to za kazdu z nas...som Ti velmi vdacna, skutocne.
    Predcasny odchod deti je to najbolavejsie, co poznam...nemaju svoj ucet, ci cislo na sms? Aby som aspon trosku pomohla plamienku, ked nie je v mojich silach pomoct inak.
    Dakujem Ti , ze si nesklamal nase farby...
    publikované: 13.01.2008 13:05:54 | autor: hanka (e-mail, web, neautorizovaný)
  21. Zuzka,
    aspoň ma podľa treníriek spoznáš, keď sa mihnem horou...

    Diuš, Zuzka a ostatní: Spriaznenosť a spolupatričnosť nepoznajú vzialenosť a nemajú ani kalendár. Sú vítané v každom čase a na každom mieste. Je výborné, že ste tam, kde ste, práve tam Vás ľudia potrebujú...
    publikované: 13.01.2008 13:06:24 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  22. A ešte niečo pre Rusalôčku.
    Rozprávku o Plamienku netreba písať. Už ju raz napísal Andersen. Dievčatko so zápalkami. Je v nej všetko. Chlad ľudských sŕdc, aj zhasínajúca nádej, nohy, čo chodia nevšímavo okolo tých najbiednejších a najnešťastnejších, márna túžba nájsť oči, ktoré objavia PRÁVE NÁS, naše nešťastie, našu samotu. To dievčatko so zápalkami je skryté v každom z nás. Každý z nás mal raz v rukách svoju poslednú zápalku a cítil, aké je to bolestné, keď zhasína. No plamienok je práve o tom. Dať SVOJ oheň práve vtedy, keď sa už zdá všetko stratené...
    publikované: 13.01.2008 13:29:44 | autor: rozpravkarka (e-mail, web, neautorizovaný)
  23. Vďaka rozprávkarka :-)
    Ja viem, cítim to podobne...
    Ale tým detičkám v hospicoch plamienok dohasíne nezvratne...
    A v ľuďoch je tak málo pochopenia práve preto, že si kladú otázku a načo, keď už je to i tak zbytočné? Stretla som sa s tým, preto o tom píšem. Ľudia nechcú hospice, lebo hospic je pre nich synonymom smrti.
    Ale plamienok môže dohoreivať spolu s otatnými plamienkami v tichu a objatí lásky... v dlaniach milujúcich a obetujúcich sa...
    Možno by si mohla o tých dlaniach, v ktorých plamienky života dohasínajú... o srdciach, ku ktorým tie dlane patria...
    publikované: 13.01.2008 13:43:49 | autor: zelenarusalka (e-mail, web, autorizovaný)
  24. Poznáš tú Válkovú? Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať...
    Dalo by sa to parafrázovať na ruky, kde smieš dôstjne umierať... Pretože dôstojná smrť je... Ani sama neviem... Odmena? Dar?
    publikované: 13.01.2008 13:49:17 | autor: rozpravkarka (e-mail, web, neautorizovaný)
  25. Poznám :-)
    A dôstojná smrť by sa asi mala stať čímsi prirodzeným...
    Veľakrát je to práve strach z nej, ktorý sa ju snaží ukryť kdesi do kúta... :-(
    publikované: 13.01.2008 13:52:07 | autor: zelenarusalka (e-mail, web, autorizovaný)
  26. Dievčatá,
    kto nehorí, nemôže zapálit ! Ďakujem Vám za krásne myšlienky.

    Rusalka, sú veci, ktoré asi v živote nikdy nepochopím, čo sa ako budem usilovať. Patrí medzi ne odmietanie hospicov v blízkosti ľudí, obce... nemám slov, ani to nebudem rozoberať...:-(((
    publikované: 13.01.2008 13:53:20 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  27. Dievčatá, kým som dopísal,
    naskočili pekné témy, ste majsterky pera, teším sa.
    publikované: 13.01.2008 13:59:59 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  28. Macik, Rusalka...
    Pred každým umieraním je život... Jeden krátky, druhý dlhý, jeden plný krásnych chvíľ, iný plný tragédii. Prirodzené by malo byť, že umierajúceho odprevádza rodina. Teda tí, čo poznajú príbeh jeho života. V hospici sú však často ľudia, ktorí si odnášajú svoj príbeh so sebou. Je v tom niečo veľmi tajomné. Ako zapečatená fľaša so skrúteným listom vo vnútri. Ak ju otvoríš a vytiahneš list, častokrát zašneš nad tým, čo sa tam skrýva. Koľko trápenia, bolesti, zrád...
    publikované: 13.01.2008 14:02:45 | autor: rozpravkarka (e-mail, web, neautorizovaný)
  29. Macko,
    to nie je len odmietanie hospicov, ale i dalsich socialnych zariadeni pre postihnutych ludi, resocializacnych zariadeni a podobne.
    Neviem, cim to je, mozno sa ludia, ktorym je dobre nechcu pozerat na tych druhych... Obavaju sa, ze by sa v nich nieco pohlo? Alebo su to ludia, ktori sa chcu divat len na podobnych sebe?
    Nastastie su aj ludia, ktori maju citlive srdce a chcu nieco urobit, klobuk dole pred nimii, zacnu, neboja sa polien pod nohami a nadchnu postupne dalsich a dalsich...verim, ze plamienok nezhasne ale sa rozhori viac a viac...
    NIkto nevieme dna ani hodiny...
    publikované: 13.01.2008 14:06:55 | autor: hanka (e-mail, web, neautorizovaný)
  30. Zuzka, Hanka, Rusalka,
    pamätám si, keď ľudia väčšinou zomierali doma, doma aj ležali, posledná rozlúčka bola na dvore nebožtíka, potom sprievod do kostola, či na cintorín... Ako deti sme chodili s rodičmi na návštevy chorých, keď zomreli na pohreb, častokrát aj do susednej dediny... Bolo to úplne prirodzené a bežné. A nezomierali len starí ľudia, aj tragédie sa stali... Pamätám si, že aj po pohrebe som si poplakal, hlavne keď išlo o mladého človeka.

    Uisťujem Vás, že nemal som z toho žiadne nočné mory. Aj keď som sa toho všetkého zúčastňoval, s myšlienkou na smrť som nežil. Ani iný mladý chlapec či dievča. No asi sa dostalo niečo do človeka, čo začalo rezonovať až neskoršie, dávno v dospelosti. Zanechalo to však v človeku úctu k tomu úžasnému majestátu, akým smrť nesporne je.
    publikované: 13.01.2008 14:29:40 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  31. Macko, bolo to tak,
    i ja som to zazila...priznavam vsak, ze ked bola babka tri dni v obyvacke v truhle, po veceroch sa pri nej zeny modlili, nebolo mi vsetko jedno...mala som len sest rokov a dlho som sa potom bala v dome sama...strach, ci respekt z mrtvych , ci ako to nazvat som uplne stratila az vtedy, ked som s mojim mrtvym otcom stravila dve hodiny v Dome smutku, len my dvaja...tolko sme si uz davno "nepovedali" ako tam. Citila som, ze je tam pri mne, ale s telom to uz nesuviselo, to bolo bez duse, bez zivota niekym uplne inym.
    Suhlasim vsak s tym, aby ludia zomierali pri niekom blizkom, aby ten prechod mohli zvladnut lahsie, s pocitom, ze nie su sami...
    publikované: 13.01.2008 14:58:44 | autor: hanka (e-mail, web, neautorizovaný)
  32. Ani ja nemám možnosť zapáliť sa na páse,
    ale existuje predsa možnosť prispieť Plamienku aj inak :) Stačí si trošku zagoogliť...
    publikované: 13.01.2008 15:45:57 | autor: misolietavec (e-mail, web, neautorizovaný)
  33. Mišo,
    samozrejme. Predpokladám, že aj menej zdatní blogeri sa bez problémov vedia dostať k informáciam, ak je záujem prispieť na dobrú vec.

    Článok je iba chabou indíciou napísaný tak, ako som si myslel, že môže splniť svoj účel.
    publikované: 13.01.2008 16:31:42 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  34. maco
    rada by som, tak rada...pre deti by som ubehla sto kilometrov...kto to urobí za mňa "na diaľku"??? aspoň ten jeden kilometrík?? dávam mu svoje požehnanie a svoje poďakovanie, že pomohol za mňa...
    je to krásny článok...len mi je smutno, že nie som doma....
    publikované: 13.01.2008 17:55:53 | autor: vikina (e-mail, web, autorizovaný)
  35. Viki,
    máme na to lidí... Keď sa vrátiš, vysypeš zopár peňaženiek, čo ľudia od strachu odhodili... berieme aj ojra... :-)))
    Buď zdravá!
    publikované: 13.01.2008 18:01:49 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  36. Macko, ja som si musela odskočiť na dve rodinne návštevy...
    Tak sa k téme vraciam až teraz. Pre mňa bola smrť tiež veľkým majestátom, aj keď som - paradoxne, vyrastala vo velkom meste, kde bolo všetko anonymné, dokonca aj smrť ... Najsilnejší zážitok som mala so svojim deväťdesiat štyriročným dedom, ktorý bol celý život zdravý ako rybička, nechodil po doktoroch a potom ho skosila chripka. Týždeň predtým, ako zomrel, som spala pri jeho nohách (ako dieťa) a on sa ma stále pýtal: Zuzka, si tu? Myslela som si, že sa z toho vylíže, tak ako s každej choroby a odišla som... Keď umieral, bola pri ňom len jeho družka (on bol strašný beťár, mal tri ženy a so štvrtou, ktorá ho pochovala, sa neoženil). Tá jeho beťárstva znášala trpezlivo 20 rokov. No a keď bolo po funuse, odišla do domova dôchodcov, pretože ,,jeho rodných" nezaujímala ani jeho smrť, ani jeho pohreb, len jeho dedičstvo... Smutné, pretože je to aj o mojich rodných. Nuž ale aj preto som vlastne odišla z toho veľkého, anonymného mesta a radšej kúrim v svojej chalúpke...
    publikované: 13.01.2008 18:03:57 | autor: rozpravkarka (e-mail, web, neautorizovaný)
  37. Zuzka,
    blog je výborná vec, musí si však človek vedieť povedať dosť, lebo niekedy nás "oberá" o kontakt s najbližšími. Je dobré, keď sa človek stretáva s ľuďmi, ktorí ho vnútorne obohatia a teší sa z ich prítomnosti.
    O tých odchodoch najbližších osôb by sme vedeli písať asi dlhé spomienky, určite sa na blogu k podobným témam dostaneme.
    Človeku je ľúto každého odchodu blízkej či vzdialenej osoby, dieťaťa však najväčšmi. Bolí ho to aj vtedy, ak ide o úplne neznáme dieťa. Vie si totiž predstaviť tú úžasnú bolesť nad stratou človiečika, ktorý mnohokrát ešte ani nezačal žiť a už je nútený z tohoto sveta odísť. Preto ma to zaujalo a uviedol som k tomu malý príspevok.

    publikované: 13.01.2008 18:33:42 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  38. Nuž, o tom ,,oberaní" niečo viem...
    Takže ja som za lyžovačku a zbližovačku a na dnes večer vám želám všetkým veľa krásnych osobných kontaktov
    publikované: 13.01.2008 18:42:52 | autor: rozpravkarka (e-mail, web, neautorizovaný)
  39. Všetkým,
    pekný zimný večer...
    publikované: 13.01.2008 18:47:27 | autor: maco (e-mail, web, autorizovaný)
  40. hľadala som rozprávkarku, a google mi našlo toto.. náhoda?..
    milovať znamená stratu.. a zase sme na začiatku..

    a ešte ten dátum.. tss..

    tak jo.. život ide ďalej..
    publikované: 01.03.2009 11:18:56 | autor: ell.. (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014