maco

Zase po niekoľkých rokoch som vnútorne spokojný, že som dostatočne dopredu a hlavne bez náhlenia, v kľude napísal vianočné pozdravy tým ľudom, ktorých mám rád a na ktorých si rád spomínam. Hlavne som rád tomu, že pri písaní som bol duchom prítomný, opakujem, duchom prítomný. Osobitne som sa "naladil" pri každom novom pozdrave na frekvenciu dotyčnej osoby, ktorej som adresoval pozdrav a podľa toho aj vyberal obrázok na lícnej strane.

Minulý rok som tiež písal, no bolo to v časovej tiesni, narýchlo napísané klišé. Urobil som si čiarky, odfajknuté a akože vybavené. Jeden pozdrav ako druhý... akoby cez kopirák. Všetky pozdravy jeden motív a jedno klišé. Myslel som si, že fajn, povinnosť za mnou. Ale ten červík vo mne nedal pokoj a hrýzol a hrýzol... Tváril som sa akoby nič, v tom som majster, ale nemal som z toho dobrý pocit aj keď som možno niektorých ľudí potešil, keď som si na nich spomenul. No ja som tam cítil chlad, bolo to neosobné... nemal som z toho radosť, ako býva po dobre odvedenej práci.

Teraz sa cítim fajn. Dnes som si urobil na to dostatočný čas, osoby ktorým som písal som si doslova zhmotnil a v takomto telepatickom spojení som napísal aj niečo viac, ako to známe... veselé... Z takmer povinnej záležitosti sa mi dnes stala milá a dušu ohrievajúca činnosť. V pondelok pôjdem na poštu, vyberiem si aj nejaké pekné známky, aby dotvorili vážnosť blahoželania, (nechcem tam len holú pečiatku pošty), aj pošta zarobí, doručovatelia ma už pochvália menej...

Áno, dá sa táto činnosť vykonať aj elektronicky, rýchlo a bez ďalších nákladov a "straty" času, ale nie všetci dobrí ľudia majú dnes počítač. A keď aj majú, tak tá "karta" je taká osobnejšia... v pozadí cítim výtvarníka námetu, adresát si ju môže ohmatať, aj tú známku pozrieť, možno aj poštár pri doručovaní prehodí láskavé slovo... možno. Dotyční snáď pocítia, že nie sú mi ľahostajní. Hlavne, ako som niekde čítal, "mať čas pre druhého, je ako položiť za neho kúsok života". No povedzte, nezaslúžia si to tí ľudia ?